Migrácia už dávno nepatrí len do slovníkov, ale aj do reálnych, medziľudských vzťahov. Pod týmto pojmom si môžeme predstaviť cestovanie za vzdelaním, prácou, ale aj za novým životom. S riaditeľom Migračného úradu Slovenskej republiky Ing. Bernardom Priecelom sme sa na túto problematiku pozreli z pohľadu samospráv.

Čo sú vaše najdôležitejšie aktivity?

Bernard Priecel: Mojou najdôležitejšou aktivitou je samozrejme riadenie úradu, riešenie množstva detailov a drobností každodenného života žiadateľov o azyl. Práve venovanie sa tomuto množstvu „drobných“ problémov mi umožňuje lepšiu orientáciu pri definovaní koncepčných rozhodnutí doma, ale i  v diskusiách na medzinárodných fórach, najmä v štruktúrach Európskej únie. Veľmi dôležitou aktivitou je i predsedanie riadiacemu výboru pre migráciu, z ktorého za najdôležitejšie považujem koordináciu pozícií v problematike migrácie na rokovania orgánov Európskej únie.

Slovenská republika aj vo vzťahu k migrantom realizuje rôzne medzinárodné zmluvy a dohovory. Čo z nich sa týka samospráv?

Bernard Priecel: Samospráv sa netýka žiaden, ale vlastne všetky. Nechcem vysvetľovať prečo je tomu tak, ale kto trochu pozná náš právny systém vie, že migračná a azylová politika sú v priamej zodpovednosti štátnych orgánov. Výkon štátnej správy sa odohráva v reálnom živote v konkrétnom území, a preto by štátne orgány všetky takéto realizované medzinárodné zmluvy či dohovory mali konzultovať alebo o nich aspoň informovať konkrétnu reprezentáciu mesta či obce.

Ako príklad uvedenej skutočnosti kedy sa tak udialo, môžem uviesť minuloročné podpísanie tripartitnej dohody medzi vládou SR, Medzinárodnou organizáciou pre migráciu (IOM) a Úradom vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) o humanitárnom transfere palestínskych presídlencov v rámci medzinárodnej humanitárnej pomoci. Polrok sa títo palestínski presídlenci nachádzali na našom území a Slovensko im tak pomohlo v ceste za ich trvalým riešením životnej situácie.

Aj napriek tomu, že sa prezentujeme ako tolerantná spoločnosť, občas nás z iného usvedčí nadvihnuté obočie ale zaostrený pohľad... Ako sa dá zvyšovať tolerancia a rešpekt k odlišnostiam?

Bernard Priecel: Tolerancia a rešpekt sú hodnoty, ktoré sme si do života priniesli z rodiny, zo školy alebo zo svojho okolia. Jediná forma zvyšovania si úrovne tolerancie a rešpektu je zakliata vo vyššej informovanosti, či už cez verejno-právne médiá, vzdelávania na školách ale i otvorenou diskusiou odborníkov pred verejnosťou.

Kde v tomto vidíte miesto pre samosprávy?

Bernard Priecel: Samospráva musí byť otvorená spolupráci so štátnymi orgánmi prostredníctvom ich reprezentantov a štátnych organizácií. Sama samospráva musí viesť k multikulturalizmu a tolerancii cestou diskusií k občanovi. V tejto oblasti vidím veľkú rezervu. Dochádza k podceňovaniu rozvoja a samosprávy si myslia, že sa ich to netýka. Ale opak je pravdou.

Zriaďovanie utečeneckých záchytných táborov býva sprevádzané vlnou odporu zo strany miestnych obyvateľov. Vnímate to ináč?

Bernard Priecel: Áno vnímam to inak. Obyvatelia v meste, kde mal byť zriadený tábor boli zjavne zmanipulovaní jedným politikom, ktorý si z tohto chcel vytĺcť politický kapitál. Sám život ukázal, že občania s existenciou tábora nemajú problémy. Aj pri vracaní sa do minulosti, keď by sme chceli vyriešiť čo sa mohlo urobiť viac v rámci informovania verejnosti proti demagógii, vychádza mi z toho jednoznačne to, že nie je možné bojovať inak ako výsledkami z praxe.

Ako hľadáte spoločnú reč s obcami a mestami pre zriadenie a prevádzku svojich zariadení? Čo im môžete ponúknuť, aby sa stali dobrým domovom pre tých, ktorí opustili svoje domovy?


Bernard Priecel: Spoločnú reč treba nachádzať v rozhovoroch a v trpezlivom vysvetľovaní, no prevažne v komunikácii. Túto spoločnú reč hájim priamo s reprezentantmi miest a obcí, ale i rokovaním so ZMOS-om. Ponúknuť môžeme mestám a obciam drobnú finančnú čiastku ako kompenzáciu za zaťaženie územia. Hlavné však je, že politickí reprezentanti miest a obcí sa musia naučiť chápať mesto i obec ako súčasť štátu a akceptovať plnenia úloh štátu v nimi spravovanom území ako samozrejmosť a ako spoluúčasť na tomto plnení, aj keď neexistuje žiadna príkazová forma.



(Územná samospráva, č. 4/2010)