PhDr. Michal Kaliňák


srdečne vás vítam


vítam aj tých čo môj web navštívili omylom :),
slovensko potrebuje novú ústavu (PRAVDA),
recyklovaná politika (PRAVDA),
páni politici! a čo? (BLOG),
sú naše mestá SMART (TA3).





Slovensko potrebuje novú ústavu

Blížiace sa 27. výročie prijatia Ústavy Slovenskej republiky je vari príležitosť na oslavu, ale v návale eufórie netreba obísť veľmi dôležité fakty. Mnohé z nich dokazujú, že základný zákon nášho štátu hovorí o minulosti, reaguje na prítomnosť, no stačí na to, aby Slovensko bolo krajinou našich najlepších predstáv?

V priebehu devätnástich rokov parlament ústavu novelizoval presne devätnásťkrát! Dokonca boli časy, keď sa menila aj tri razy v priebehu dvanástich mesiacov. V mnohom sa jej jednotlivé články rozdrobili, viaceré vyznievajú dosť všeobecne, čo dáva priestor na odlišné interpretácie.

V niektorých ustanoveniach je tento zákon zákonov ťažko čitateľný a inde pripomína slovenskú technickú normu. Postupnými zmenami sa rozšíril obsah ústavy, čím sa ubralo na jej ideovom ukotvení. Samotný problém ešte prehlbuje dlhodobá personálna kríza na Ústavnom súde.

Niektoré úpravy vo svojej podstate sledovali umocnenie vzťahu ku skupine voličov, nie ku všetkým obyvateľom Slovenska. Napríklad, keď z jej článku vyplýva: „Vek potrebný na vznik nároku na primerané hmotné zabezpečenie v starobe nesmie presiahnuť 64 rokov. Žena má právo na primerané zníženie maximálneho veku potrebného na vznik nároku na primerané hmotné zabezpečenie v starobe…“

Ukotviť vek odchodu do dôchodku priamo v ústave je deklarácia, ktorej sa dá rozumieť cez politické body, ale nie cez štátnický prístup k základnému zákonu štátu. Podobné je to hneď v úvode, kde sa jasne uvádza: „Preprava vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky cez hranice Slovenskej republiky dopravnými prostriedkami alebo potrubím sa zakazuje.“

Logicky sa natíska otázka, do akej hĺbky je potrebné a vhodné ísť v texte ústavy a do akej miery nemá tento dokument pôsobiť ako deklarácia momentálnej politickej sily a ústavnej väčšiny parlamentu.

V zmysle ústavy máme oddelenú zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc. Lenže poslanci Národnej rady SR volia sudcov Ústavného súdu. Takže prvým predpokladom úspešnej voľby je politický verdikt a zákulisné dohody. Poslanci volia tiež generálneho prokurátora a nie je žiadnym tajomstvom, že býva výsledkom výlučne zhody vládnej koalície.

Aby toho nebolo málo, z 18 členov Súdnej rady SR pochádza deväť z voľby sudcami, traja vzídu z voľby v parlamente, traja pochádzajú od hlavy štátu a traja od vlády. Takže nezávislosť súdnej moci je determinovaná priamymi politickými tlakmi ukotvenými v ústave, ktorá paradoxne oddeľuje tri moci štátu od seba.

V súvislosti s ústavnými garanciami je vhodné pripomenúť aj záväzok, podľa ktorého: „Na obec a vyšší územný celok možno zákonom preniesť výkon určených úloh miestnej štátnej správy. Náklady takto preneseného výkonu štátnej správy uhrádza štát.“

Ako je potom možné, že parlament a jeho poslanci, vláda a jej členovia schvaľujú právne normy, ktorými na mestá a obce presúvajú úlohy bez toho, aby na ne zvyšovali tok peňazí, prípadne v doložke vplyvov na rozpočet obce sa uvádza nula eur? Toto nie je iba klamanie či obsahová nezrovnalosť, ale porušovanie tohto základného zákona, ktorý v demokratických voľbách robí z kandidátov politikov.

Slovensko potrebuje novú ústavu. Jasnú, zrozumiteľnú, neohýbateľnú. Takú, ktorá medzi ľuďmi umocní dôveru k štátu, nádej v lepšiu budúcnosť a nedovolí, aby tento kľúčový, štátotvorný zákon bol predmetom účelových zmien založených na vlne aktuálnych volebných preferencií. Na jej systémové zmeny je dôvodov viac ako dosť. Politici by však mali vnímať silu ústavy. To by im malo zabrániť v tom, aby jej súčasťou boli nápady, ktoré akoby spadli z neba.
 
(PRAVDA, 26. augusta 2019)