Voľby nesmú byť hitparáda sľubov

HD: Najbližšie komunálne voľby sú spojené so župnými voľbami, ale čoraz viac sa hovorí aj o predčasných voľbách. Môže mať vplyv na výsledky kandidátov na županov, primátorov, ale aj poslancov, ktorí kandidujú s podporou súčasných koaličných strán, ďalšia kríza, ktorej vládna koalícia čelí?

Michal Kaliňák: Koaličná kríza prehlbuje spoločenskú apatiu a to je kľúčové. Druhá dôležitá vec je, do akej miery dokážu kandidáti v spoločných voľbách ísť po programe lebo samospráva je iné ihrisko ako veľká politika. Celospoločenská klíma je však o permanentnom strese a neistote čo sa môže výraznejšie premietnuť do nálad voličov. Napokon, sociálne siete sú plné útokov a osočovania čo dokazuje, že bežný človek je v permanentnom strese lebo zisťuje, že nie je centrom pozornosti politikov a jeho problémy zostávajú v tieni vládnych škriepok.

HD: Kandidačné listiny v nadchádzajúcich jesenných voľbách je možné odovzdať do 30. augusta. Niektorí zvažujú, iní sa už rozhodli, ďalší rokujú, prípadne skúšajú obchodovať a zabezpečiť si pozície pri silných kandidátoch, aby aj v prípade neúspechu mali v rukách aspoň niečo. Je podľa Vás takýto kandidát vhodný, alebo ako by mal podľa vás pôsobiť ideálny kandidát?

Michal Kaliňák: Ťažko povedať, čo sú kritéria na silného kandidáta. Pravdou však je, že reálny a užitočný program by mal byť najlepšou východiskovou pozíciou, avšak iba za predpokladu, ak si kandidáti na starostov, primátorov a predsedov samosprávnych krajov dokážu vytvárať poslaneckú podporu. Bez jej získania je každý úspech limitovaný vyjednávaním a podpore so zastupiteľstvom a na konci dňa môžu byť výsledkom rozhádané komunity a nie spolupracujúci zástupcovia ľudí.

HD: Kampaň komunálnych a župných volieb je už veľmi podobná kampani parlamentných volieb. Kandidáti prezentujú svoje predstavy, plány a vízie na všetkých dostupných sociálnych sieťach, ale veľakrát sľubujú aj to, čo je nesplniteľné. Napriek tomu im ľudia veria. Vyhráva populizmus. Prečo to je tak? Prečo nemajú ľudia snahu napríklad porovnať predchádzajúce volebné sľuby a čo bolo splnené, ale slepo veria ďalším a ďalším sľubom? Exituje vôbec odpoveď?

Michal Kaliňák: Možno je to daň za neznalosť toho, kto čo reálne aj môže. Ľudia by si mali uvedomiť, že dedina, mesto, alebo VUCka je v prvom rade ich životný priestor a rozpočet samosprávy je ich spoločná peňaženka. Keď nám dnes chýbajú peniaze, tak sa uskromníme. Ale to isté platí aj o samospráve. Voľby nesmú byť hitparáda sľubov lebo už tento prístup by mal samotného kandidáta diskvalifikovať.

HD: Budú výsledky jesenných volieb odrazom politickej nálady spoločnosti? Ak áno, prečo. Ak nie, prečo.

Michal Kaliňák: V určitej miere áno, závisí však aj od kvality kandidátov a túžby voličov po obmene. Osobne očakávam viac ako 50 % obmenu, pretože pohľad do minulosti to naznačuje a súčasná situácia ešte podčiarkuje vážnosť situácie a spoločenskú apatiu.

HD: Z čoho pramení submisivita Slovákov, že politici a niektorí aj tí v samosprávach môžu robiť čokoľvek a aj tak sa to neprejaví na verejnej mienke?

Michal Kaliňák: Je to zrejme o limitoch. O tom, že nespokojnosť sa skrýva za rezignáciu, ale aj o tom, že samospráva je životným priestorom v ktorom sa nároky na okolie líšia od nárokov na seba samého.

HD: Existuje ešte nádej, že raz občanov tejto krajiny osvieti a nedovolia, aby nás zastupovali na poslaneckých stoličkách primitívni, nevzdelaní ľudia, ktorí okrem hádok budú naozaj prínosom pre spoločnosť, aby sa nám lepšie žilo?

Michal Kaliňák: Dokážeme si vybrať film v kine, potraviny v regáloch, dovolenku, ale tiež telefónny paušál. To nám ide. Paradoxne akoby sme nevedeli porovnávať medzi politikmi a to je naša chyba. Chybu často hľadáme naokolo a pritom sme spolupáchateľmi, len si to nechceme priznať.

HD: Čo odporúčate občanom pred nadchádzajúcimi voľbami. Ako je správne vyberať si kandidátov a čo by si mali predovšetkým všímať, keď sa im do rúk dostanú siahodlhé sľubu a plány. Zvlášť ak pôjde o kandidátov, ktorí nekandidujú prvýkrát.

Michal Kaliňák: Na mieste je porovnanie kandidáta s jeho príbehom a tým čo ponúka. Neraz sa stáva, že súčasťou volebného programu sú riešenia, ktoré ani nie sú v možnostiach samosprávy. Niekedy je volebný program o toľkých prioritách, že napokon nie je prioritou nič. Na takéto veci by mali voliči myslieť v čase keď sú na ťahu.

cell článok TU

Volia sa lídri, nie poslanci. Bratislava má mimoriadne vysoký mandát a apetít na kreslá v parlamente

Jeden volebný obvod pre parlamentné voľby nie je pre ľudí žiadne terno. Vyhovuje straníckym centrálam, ale nepomáha ľuďom. Potvrdzuje to nedávny reprezentatívny prieskum, ktorý si v agentúre AKO zaplatil aktivista v téme zmeny volebného systému, a inak aj ústredný riaditeľ Kancelárie ZMOS, Michal Kaliňák.

Prieskum ste si zadal sám. Prečo?

Téme sa venujem dlhodobo a počas mojich 15 rokov prednášania na akademickej pôde bola táto téma mimoriadne často predmetom diskusií so študentami, nakoľko Slovensko v jednom momente vykročilo cestu decentralizácie kompetencií, ale zároveň si stranícke centrály uchmatli jeden volebný obvod, ktorého sa akosi nechcú pustiť, hoci vo svojej podstate fungovaniu strán neprospieva a ľuďom ubližuje. O prieskume som premýšľal dlhšiu dobu, avšak epidemiologická situácia vo výraznej miere utlmila petičnú aktivitu a aj preto som cítil potrebu získať dáta, ktoré vyjadria objektívne postoje ľudí k danej téme. Ukazuje sa, že ľudia nielen vyjadrili postoje k téme, ale jednoznačne vyjadrili aj riešenie, ktorým je zrušenie jedného volebného obvodu pre parlamentné voľby.

Z výsledkov vyplýva že až 8 z 10 opýtaných už v minulosti do Národnej rady Slovenskej republiky volili kandidátov, ktorých predtým nikdy osobne  nestreli. Čo to pre vás znamená?

To dokazuje, že politika sa od roku 1998 vzdialila priamemu kontaktu s ľuďmi. Politici z toho profitujú riadeným PR a neosobnými kampaňami, ktoré sa výrazne viac orientujú na sociálne siete a mediálnu publicitu, ako na osobný kontakt a priamu komunikáciu s voličmi.

Tento postoj opýtaných zároveň dokazuje typ voličského správania, ktorý je ochotný rešpektovať voľbu politikov, ktorí sú relatívne cudzí. Voliči tak vo voľbách vyberajú politikov, pri ktorých majú určitý pocit tlmočený ich mediálnou prezentáciou, čo v praxi umocňuje personalizáciu politiky v podobe silného lídra, prípadne malej skupiny mediálne exponovaných politikov.

A koľkí naopak volili takých, ktorých poznali?

Iba 15,5 percent opýtaných volilo len takých kandidátov do Národnej rady Slovenskej republiky, ktorých už niekedy osobne stretlo.  Aj to je vzhľadom na to, že od roku 1998 má Slovensko, ako jedna z mála krajín jeden volebný obvod pomerne vysoké číslo, ktoré však odkrýva politickú realitu a štýl permanentnej komunikácie politikov s voličmi.

Čiže volíme len podľa straníckych lídrov?

Asi tak.Politické strany fungujú na báze silného vplyvu straníckej centrály, či lídra, ktorý obrazne povedané partaj ťahá, kým ostatní v rámci strany sa vo svojej podstate iba vezú. Alarmujúce je to o to viac, že politickým stranám reálne chýbajú funkčné regionálne a miestne štruktúry, čo dokazuje hneď viacero skutočností. Napríklad neschopnosť nominovať členov okrskových volebných komisií pri voľbách, prípadne aj fakt, že pri ostatných voľbách do orgánov samosprávnych krajov, komunálnych voľbách, prezidentských voľbách aj voľbách do Európskeho parlamentu dokázali do okresných volebných komisií nominovať svojich zástupcov v priemere 4 politické strany. Strany tak strácajú schopnosť plniť svoje spoločenské funkcie vrátane toho, že majú výrazne obmedzený priestor na formovanie nových regionálnych lídrov, ktorí by dokázali aktívne a profesionálne pôsobiť v najvyšších priečkach politiky, napríklad v parlamente a to na základe skúseností a výsledkov práce v regiónoch.

Vláda Slovenskej republiky sa v programovom vyhlásení zaviazala, že podporí začatie odbornej diskusie , ktorej cieľom bude analýza úpravy volebného systému a zmeny volebných obvodov vo voľbách do NR SR. Teraz má však iné problémy….

Avizovaná diskusia nebude stačiť. Potrebujeme dopriať voličom, a v záujme štandardizácie partají toľko volebných obvodov pre parlamentné voľby, koľko máme krajov.  Diskusia má zmysel iba vtedy, aká vieme, že bude ukončená zmenou. Tu zatiaľ skôr cítiť iba snahu o diskusný krúžok, nie o zmeny skorodovaného systému. Mimochodom keď hovorím, že je skorodovaný, mám pocit, že poriadne škrípe nie iba počas volieb ale celé volebné obdobia.

Sám ste zástancom jedného volebného obvodu. Prečo?

Ak sa pozrieme na regionálne zastúpenie jednotlivých krajov v národnej rade, je viac ako isté, že mandáty sú rozdelené neférovo. Bratislava je počtom obyvateľov tretí najmenší kraj, avšak má obrovský apetít na mandáty v parlamente. Paradoxne, dvadsať rokov od zriadenia vyšších územných celkov máme jeden volebný obvod, ktorým si stranícke centrály uzurpujú väčšie právo, ako by im vzhľadom na trende decentralizácie a obmedzovania centrálnej vlády patrilo.

Ak by Slovensko malo toľko volebných obvodov, koľko krajov, potom by bolo veľmi jednoduché mandáty prerozdeľovať na počet obyvateľov v každom z krajov. V praxi by to napríklad znamenalo, že bratislavskému kraju by patrilo 17 mandátov v parlamente, avšak momentálne ich má 51, pričom po voľbách v roku 2016 ich mal 54 a dokonca po voľbách v roku 2010 až 71. Najväčší kraj na Slovensku je prešovský. Na počet obyvateľov by mu patrilo 23 mandátov. Momentálne ich má 21, pričom po voľbách v roku 2016 mal historicky najmenej a to 12 poslancov. Druhý najväčší kraj je košický. Ten zastupuje 17 poslancov, pričom po voľbách v roku 2016 mal podobne ako prešovský, historicky najmenej mandátov a to 12. Na počet obyvateľov by mu však patrilo 23 mandátov. Po posledných parlamentných voľbách si polepšil žilinský kraj, ktorý má aktuálne 15 mandátov, kým po voľbách v roku 2016 mal 14 poslancov. Avšak, na počet obyvateľov by mal mať 17 mandátov. Nitriansky kraj si po minuloročných voľbách pohoršil. Má 11 poslancov v parlamente, kým po voľbách v roku 2016 mal 16 mandátov. Presne takýto počet by mu mal patriť podľa počtu obyvateľov. Banskobystrický kraj má aktuálne zastúpenie 15 mandátmi, hoci po voľbách v roku 2016 ich mal 18, ale na počet obyvateľov mu patrí 19 mandátov. Aktuálne s počtom poslancov klesol aj trenčiansky kraj, lebo má 8 poslancov, hoci po voľbách v roku 2016 ich mal 10, ale na počet obyvateľov mu patrí 17 mandátov. Trnavský kraj má 12 poslancov v parlamente, hoci po voľbách v roku 2016 mal 14 mandátov. Na počet obyvateľov by mal mať garanciu 16 mandátov.

Viem, že zbierate kuriozity k tejto téme. Aké zisky preferenčných hlasov vás v minulosti najviac zaskočili?

Napríklad po parlamentných voľbách v roku 2002 pôsobili v parlamente poslanci, ktorí vo voľbách získali 797, 881, 848 či 1 392 preferenčných krúžkov. Dokonca v roku 2006 sa ministrom financií stal Ján Počiatek, ktorému vo voľbách dalo preferenčný krúžok 597 voličov. V roku 2016 sme tiež boli svedkami toho, ako mandát poslanca získali kandidáti so ziskom 235, 480, 662, 793, 883 či 946 preferenčných krúžkov. Ale po minuloročných voľbách nemôžeme hovoriť o tom, že v parlamente pôsobia poslanci so silným mandátom od voličov. Veď poslanecký mandát vykonávajú poslanci so ziskom 378, 511, 555, 668, či 995 preferenčných krúžkov. Sú tam z vôle straníckej centrály, a nie výtlakom od voličov.