Vítame podporu sociálnych podnikov v programe Michala Kaliňáka

Aliancia pre sociálnu ekonomiku na Slovensku (ASES) považuje samosprávne kraje za
dôležitého aktéra v rozvoji sociálnej ekonomiky a osobitne sociálneho podnikania na Slovensku.
Dlhodobo upozorňuje, že sociálne podniky znamenajú prísno pre regionálny rozvoj. Preto sa usiluje
o systematickú spoluprácu so samosprávnymi krajmi, k čomu mieri aj podpísanie memoranda
o spolupráci s SK8, o ktorom združenie županov rozhodlo na svojom zasadaní v júni 2020.


Z týchto dôvodov pozorne sledujeme predvolenú komunikáciu kandidátov a kandidátok na
post predsedov krajských samospráv. Iba zopár z nich zaradilo rozvoj sociálneho podnikania do
svojho programu tak, ako to urobil Michal Kaliňák. Je zjavné, že ako človek, ktorý sa samospráve
venuje desaťročia, nielen chápe obrovský potenciál sociálnej ekonomiky pre rozvoj a modernizáciu
Prešovského kraja, ale má tiež premyslené, ako ho chce využívať. Oceňujeme, že vníma sociálne
podniky ako súčasť regionálnej ekonomiky, ktoré nie dotáciami, ale zapojením do hospodárenia
krajskej samosprávy vedia „udržať“ peniaze v kraji a zvýšiť nimi zamestnanosť v ťažko skúšanom
regióne.


Vítame tiež jeho výzvu, aby sa sociálne podniky stali skutočnými partnermi pri tvorbe
regionálnej politiky a opatrení, ktoré prinesú vyššiu kvalitu života obyvateľov Prešovského kraja.
Skutočne nie je dôvod, aby desiatky miliónov eur, ktoré samosprávy v prešovskom regióne vydávajú
na tovary a služby „odchádzali“ na druhý koniec republiky či do zahraničia. Predseda kraja má
kompetencie, aby tomu zabránil a krajskými výdavkami podporil zamestnanosť a rast životnej úrovne
vlastných obyvateľov.


Konštatujeme, že program Michala Kaliňáka takýto prístup v realistickej a teda reálne
uskutočniteľnej podobe obsahuje.

Malé obce podporujú program Michala Kaliňáka

Nižná Polianka, 23. augusta 2022, Iniciatíva malých obcí z prešovského kraja je neformálne združenie starostiek a starostov obcí do 500 obyvateľov, ktoré sa dlhodobo orientuje na pomoc tejto veľkostnej kategórii samospráv. Na minulotýždňovom spoločnom rokovaní im boli predstavené tézy volebného programu Michala Kaliňáka, kandidáta na predsedu Prešovského samosprávneho kraja.

            „Rokovanie sme iniciovali preto, aby sme mohli vyhodnotiť tézy volebného programu vo vzťahu k malých obciam, ktorých je v tomto kraji viac ako 65 %,“ hovorí Michal Sekerák, starosta obce Bajerovce. Podľa jeho slov sú v programe riešenia, ktoré dokážu pomôcť malým obciam v konkrétnych oblastiach. „Či už hovoríme o pojazdných predajniach potravín, alebo o zvýšení bezpečia cez kamerové monitorovacie systémy, prípadne využívaním potenciálu komunálnych firiem a sociálnych podnikov a pod.,“ konštatuje Michal Sekerák.

            Starosta obce Nižná Polianka Ján Cundra v tejto súvislosti dopĺňa: „S Michalom Kaliňákom dlhodobo spolupracujeme aj v oblasti cezhraničnej spolupráce a oceňujeme aj angažovanosť pri zriadení centier zdieľaných služieb a nastavovaní eurofondov aj pre obce do 500 obyvateľov. Všetko sú to veci, ktoré potrebujeme, a ktoré pomôžu nášmu vidieku.“  

            Iniciatíva malých obcí preto po rokovaní vyjadrila podporu volebnému programu kandidáta na prešovského župana a tiež ocenila snahu pravidelne sa zúčastňovať rokovaní mikroregionálnych združení, ktoré aktívne pôsobia vo viacerých okresoch kraja.  

Voľby nesmú byť hitparáda sľubov

HD: Najbližšie komunálne voľby sú spojené so župnými voľbami, ale čoraz viac sa hovorí aj o predčasných voľbách. Môže mať vplyv na výsledky kandidátov na županov, primátorov, ale aj poslancov, ktorí kandidujú s podporou súčasných koaličných strán, ďalšia kríza, ktorej vládna koalícia čelí?

Michal Kaliňák: Koaličná kríza prehlbuje spoločenskú apatiu a to je kľúčové. Druhá dôležitá vec je, do akej miery dokážu kandidáti v spoločných voľbách ísť po programe lebo samospráva je iné ihrisko ako veľká politika. Celospoločenská klíma je však o permanentnom strese a neistote čo sa môže výraznejšie premietnuť do nálad voličov. Napokon, sociálne siete sú plné útokov a osočovania čo dokazuje, že bežný človek je v permanentnom strese lebo zisťuje, že nie je centrom pozornosti politikov a jeho problémy zostávajú v tieni vládnych škriepok.

HD: Kandidačné listiny v nadchádzajúcich jesenných voľbách je možné odovzdať do 30. augusta. Niektorí zvažujú, iní sa už rozhodli, ďalší rokujú, prípadne skúšajú obchodovať a zabezpečiť si pozície pri silných kandidátoch, aby aj v prípade neúspechu mali v rukách aspoň niečo. Je podľa Vás takýto kandidát vhodný, alebo ako by mal podľa vás pôsobiť ideálny kandidát?

Michal Kaliňák: Ťažko povedať, čo sú kritéria na silného kandidáta. Pravdou však je, že reálny a užitočný program by mal byť najlepšou východiskovou pozíciou, avšak iba za predpokladu, ak si kandidáti na starostov, primátorov a predsedov samosprávnych krajov dokážu vytvárať poslaneckú podporu. Bez jej získania je každý úspech limitovaný vyjednávaním a podpore so zastupiteľstvom a na konci dňa môžu byť výsledkom rozhádané komunity a nie spolupracujúci zástupcovia ľudí.

HD: Kampaň komunálnych a župných volieb je už veľmi podobná kampani parlamentných volieb. Kandidáti prezentujú svoje predstavy, plány a vízie na všetkých dostupných sociálnych sieťach, ale veľakrát sľubujú aj to, čo je nesplniteľné. Napriek tomu im ľudia veria. Vyhráva populizmus. Prečo to je tak? Prečo nemajú ľudia snahu napríklad porovnať predchádzajúce volebné sľuby a čo bolo splnené, ale slepo veria ďalším a ďalším sľubom? Exituje vôbec odpoveď?

Michal Kaliňák: Možno je to daň za neznalosť toho, kto čo reálne aj môže. Ľudia by si mali uvedomiť, že dedina, mesto, alebo VUCka je v prvom rade ich životný priestor a rozpočet samosprávy je ich spoločná peňaženka. Keď nám dnes chýbajú peniaze, tak sa uskromníme. Ale to isté platí aj o samospráve. Voľby nesmú byť hitparáda sľubov lebo už tento prístup by mal samotného kandidáta diskvalifikovať.

HD: Budú výsledky jesenných volieb odrazom politickej nálady spoločnosti? Ak áno, prečo. Ak nie, prečo.

Michal Kaliňák: V určitej miere áno, závisí však aj od kvality kandidátov a túžby voličov po obmene. Osobne očakávam viac ako 50 % obmenu, pretože pohľad do minulosti to naznačuje a súčasná situácia ešte podčiarkuje vážnosť situácie a spoločenskú apatiu.

HD: Z čoho pramení submisivita Slovákov, že politici a niektorí aj tí v samosprávach môžu robiť čokoľvek a aj tak sa to neprejaví na verejnej mienke?

Michal Kaliňák: Je to zrejme o limitoch. O tom, že nespokojnosť sa skrýva za rezignáciu, ale aj o tom, že samospráva je životným priestorom v ktorom sa nároky na okolie líšia od nárokov na seba samého.

HD: Existuje ešte nádej, že raz občanov tejto krajiny osvieti a nedovolia, aby nás zastupovali na poslaneckých stoličkách primitívni, nevzdelaní ľudia, ktorí okrem hádok budú naozaj prínosom pre spoločnosť, aby sa nám lepšie žilo?

Michal Kaliňák: Dokážeme si vybrať film v kine, potraviny v regáloch, dovolenku, ale tiež telefónny paušál. To nám ide. Paradoxne akoby sme nevedeli porovnávať medzi politikmi a to je naša chyba. Chybu často hľadáme naokolo a pritom sme spolupáchateľmi, len si to nechceme priznať.

HD: Čo odporúčate občanom pred nadchádzajúcimi voľbami. Ako je správne vyberať si kandidátov a čo by si mali predovšetkým všímať, keď sa im do rúk dostanú siahodlhé sľubu a plány. Zvlášť ak pôjde o kandidátov, ktorí nekandidujú prvýkrát.

Michal Kaliňák: Na mieste je porovnanie kandidáta s jeho príbehom a tým čo ponúka. Neraz sa stáva, že súčasťou volebného programu sú riešenia, ktoré ani nie sú v možnostiach samosprávy. Niekedy je volebný program o toľkých prioritách, že napokon nie je prioritou nič. Na takéto veci by mali voliči myslieť v čase keď sú na ťahu.

cell článok TU

Matovič má podiel na tom, že veľa šikovných starostov nebude kandidovať

Dlhoročný hovorca a riaditeľ kancelárie Združenia miest a obcí Slovenska ohlásil kandidatúru na prešovského župana. V komunálnych voľbách tak bude vyzývateľom doterajšieho župana Milana Majerského (KDH). Na post župana kandiduje aj Filip Kuffa (Život) a Michal Biganič (nezávislý).

Kaliňák prijal podporu strán Smer, Hlas, SNS aj Aliancia a očakáva, že podporu mu vyjadria aj ďalšie strany. Kaliňák je Rusín a hovorí aktívne ukrajinsky, ale nemá problém prijať podporu Smeru, ktorého líder Robert Fico je na čiernom zozname Ukrajiny.

V rozhovore sa dočítate:

  • či je príbuzný Roberta Kaliňáka,
  • či súhlasí s vojenskou pomocou Ukrajine,
  • čo sa o politike naučil od Dušana Čaploviča a Jozefa Migaša,
  • prečo chce stavať nájomné byty v Prešovskom kraji.

Pochádzate z Medzilaboriec. Čo je na tom meste zaujímavé okrem Múzea Andyho Warhola?

Pre mňa je mesto zaujímavé tým, že som tam vyrástol a naučil sa čítať, písať. Človek môže mať iba jeden domov, a to tam, kde sa narodil. Nemôžem na to mesto povedať nič zlé povedať, to mi srdce nedovolí.

A čím by malo byť zaujímavé pre ľudí, ktorí sa tam nenarodili?

Medzilaborce sú príkladom mesta, ktoré má investičný potenciál. Cestovný ruch v kraji by som chcel postaviť na spolupráci s prihraničím. Medzilaborce sú kúsok od poľského mesta Sanok. Ten má ďaleko do Varšavy a Medzilaborce zas majú ďaleko do Bratislavy. Sú odkázaní na spoluprácu. Je frustrujúce, že Poliaci už teraz vedia, kam pôjdu ich eurofondy a aký zmysel majú teritoriálne investície. To sú veci, o ktorých my ani nechyrujeme.

No Medzilaborce sú zaujímavé aj tým, že je to okres, v ktorom je jedno mesto a 22 dedín. Prečo nemôžu robiť jedno verejné obstarávanie na energie pre 23 samospráv? Nech si mesto urobí jednu vlastnú firmu, ktorá bude spravovať verejné osvetlenie na 2300 stĺpoch v celom okrese. Je tam niekoľko dedín, ktoré tvoria potravinovú púšť, nemajú žiadnu predajňu. Prečo nezainvestovať do pojazdnej predajne potravín?

Ešte sa na chvíľu pristavím pri vašom mene – ste príbuzný Roberta Kaliňáka?

Neviem, možno máme spoločné korene. Ale neviem o tom, že by sme mali spoločnú rodinu. On je od Svidníka, je to zrejme iná sorta Kaliňákovcov.

Hovoríte aktívne ukrajinsky, na Prešovskej univerzite ste študovali politológiu a ukrajinský jazyk. Boli ste predsedom Miestnej organizácie Rusínskej obrody v Prešove. Ste Rusín?

Áno.

Čo to pre vás znamená? Ako je to prítomné vo vašom živote?

Beriem to ako súčasť života a svojej histórie. Je to pre mňa úplne prirodzené, nikde sa tým nechválim, nikoho tým nepresviedčam. Nikdy som to však netajil, je to pre mňa česť. Folklór, tradície, to prosto milujem. Na druhej strane každé dva týždne chodím do Poľska, kde si kupujem časopisy a obdivujem tú krajinu. Cez víkend som bol v Pieninách, kde som sa rozprával s Goralmi. Stále s nimi žartujem, že oni sú Gorali a ja Rusín, ale vždy vieme nájsť spoločnú reč.

Ako ste sa dostali k ukrajinskému jazyku?

Učil som sa ukrajinčinu na vysokej škole. Milujem literatúru a ukrajinské knihy pre mňa boli pôžitok, hoci s gramatikou som sa trápil. V rodine nemám nikoho z Ukrajiny, ale na škole som mal dve spolužiačky Ukrajinky. Chcel som ísť študovať politológiu, ale bola v kombinácii s francúzštinou, na ktorú som sa nechytal. Tak ma začali učiť ukrajinsky. Odvtedy mám veľa kamarátov z Ukrajiny, v Košiciach organizujem každý rok Dni Ukrajiny a spolupracujem s ukrajinským ZMOS-om a prihraničím. V Poľsku spolupracujem aj s Ukrajincami na projekte budovania značky Karpaty, aby bola silná ako Alpy.

Ako sa vás dotýka vojna na Ukrajine?

Deň pred vojnou sme mali workshop s Ukrajincami. Ráno v prvý deň vojny som sa išiel pozrieť do Uble – bolo to šialené. Vrátil som sa tam o týždeň, bola to hrôza.

Cítite ako človek blízky ukrajinskej kultúre krivdu? Hnev na Putina a Rusov, ktorí vojnu podporujú?

Cítim celkovo hnev na to, ako sme to mohli dopustiť. Nejde o Ukrajinu či Rusko, je to o ľuďoch. Musí to naštvať každého bez ohľadu na národnosť. Nemá to ospravedlnenie. Nie je to národ proti národu, ale je to o ľuďoch.

Kandidujete za župana. Čo by ste ako predseda kraja mohli spraviť pre kraj v situácii, keď má suseda vo vojne?

Ukázalo sa, že Ubľa, Ulič, ale aj Vyšné Nemecké a miestni ľudia to nebrali ako konflikt Ruska a Ukrajiny, ale ako pomoc našim kamarátom. Hneď ako to vypuklo, volal som starostke Uble. Bola na liečení, ale musela sa vrátiť domov. Hodiny na elektromeroch sa tam točili neuveriteľnou rýchlosťou, všetko ostalo na pleciach malej dediny so zopár zamestnancami. Zriadili sme v ZMOS-e transparentný účet a obciam sme pomohli celkovo 160-tisíc eurami.

Ako by ste ako župan integrovali utečencov z Ukrajiny?

Presne tak, ako to robili moje spolužiačky v 90. rokoch. Vtedy sem prišla veľká vlna utečencov a štát dokázal za pol roka nachystať všetko. Zrekonštruovali sa budovy a vytvorili sa byty pre rodiny, ktoré sa stali bytmi pre nich. Začlenili sa, dostali svoj životný priestor a nikto sa nepozastavoval nad tým, že sú z Ukrajiny. Prosme Boha, aby sme im dokázali vytvoriť podmienky a dali im možnosť u nás žiť. V Prešovskom kraji potrebujeme ľudí do konkrétnych profesií.

Akých?

V kraji potrebujeme asi 800 zdravotných sestier. Potrebujeme kuchárov, čašníkov, lekárov a potom napríklad odborníkov, ktorí budú viesť študentov v duálnom vzdelávaní. Týmto ľuďom dokážeme poskytnúť prácu.

A ako by ste ich reálne chceli začať integrovať?

Je dôležité, aby ani v našich ľuďoch nevznikol pocit krivdy, že sami nepomôžeme vlastnému. V kraji potrebujeme zdravotné sestry. Nebudem teda predávať internáty ani iné župné budovy, ale prerobíme ich na nájomné byty. Žena z Ukrajiny alebo zo Slovenska bude vedieť, že ak sa zamestná ako zdravotná sestra, dostane byt. A dohodneme sa s mestom, aby jej rodičia boli prednostne umiestnení v zariadení sociálnych služieb a jej dieťa prednostne dostalo miesto v škôlke. Dokázali by sme urobiť balík prvej pomoci opatrení, aby sme stabilizovali kriticky chýbajúce profesie.

To je cesta – riešiť konkrétne životné situácie ľudí. Hovoriť, že VÚC má na starosti cesty druhej a tretej triedy, to je fajn. Ale to môže robiť aj automat. Hovoriť, že VÚC dáva licencie lekárňam, to je fajn. To tiež môže robiť aj automat.

Takže sľubujete, že idete stavať nájomné byty? To sme už raz počuli. Môžete to ako župan skutočne rozbehnúť? Nie je to náročné?

Nie je to náročné. VÚC predáva internáty, pretože sa znížil počet stredoškolákov, takisto predáva aj iné budovy. Prečo by mal predávať, ak ľudia potrebujú dostupné nájomné bývanie? Môžem ísť ešte ďalej. Nájomné byty musí niekto spravovať, automaticky to môže byť správcovská firma mesta. Tak mesto získa ďalší biznis. Peniaze musia ostať v systéme.

Máte odvahu v regióne povedať, že dávate nájomné byty Ukrajincom? Alebo poviete, že najprv Slovákom?

Dajme ich ľuďom z tých profesií, ktoré potrebujeme. Je jedno, či je to zdravotná sestra z Ukrajiny alebo sa vráti z Rakúska, kde pôsobila ako opatrovateľka. Nie je to o bytoch pre Ukrajincov či Slovákov.

Robert Fico od vypuknutia vojny povedal na adresu Ukrajiny veľa a v Kyjive ho pridali na čierny zoznam dezinformátorov. Nemali ste ako človek hovoriaci ukrajinsky problém prijať podporu Smeru?

Vôbec nie. Medzi nami to nikdy nebola téma. Stretli sme sa dvakrát, rozprávali sme sa iba o volebnom programe. Dohodli sme sa, že mi vyjadria podporu a naši kandidáti na poslancov si osvoja môj program. Chcem riešiť témy, ktoré môže riešiť VÚC. Pre mňa je na prvom mieste program. Aby ma ľudia mohli kontrolovať a verili mi, že sa veci dajú urobiť, keď ich transparentne ukážem.

Takže pre vás spolupráca so Smerom nesiaha ďalej než za váš program.

Nielen so Smerom, so všetkými stranami. Každej zo strán, ktorá mala záujem o stretnutie, som povedal, že budem vďačný, ak podporia môj program. Mojím partnerom sú však regionálne ZMOS-y a každý okres, ktorý je volebný obvod. Tam je realita – starostovia a primátori, ktorí hneď vedia, ako to je.

Predsa len, je to politická podpora strany, nedá sa to tak ľahko ignorovať. Pri utečencoch z Ukrajiny Robert Fico pravidelne hovoril, že prichádzajú aj na drahých autách, bývajú v drahých hoteloch a že cez hranice prechádza aj ukrajinská mafia, ktorá sem prináša zbrane. Ako sa vám to počúva?

Keď som bol na hraniciach, bolo tam neuveriteľne veľa luxusných áut a malé deti s tabletmi. Na druhej strane to bol kontrast s obrovskou chudobou. To ukázalo obraz nestability Ukrajiny, kde stredná vrstva neexistuje. Na Slovensko tak prichádzali dve skupiny. To môže vyvolávať pocit hnevu a ľudskej nespravodlivosti.

Kontaktovala ma ukrajinská ambasáda, či by sme mohli dať na Ukrajinu školské autobusy, robia to aj Poliaci. Bolo mi trápne vysvetliť im, že Poliaci ich dávajú preto, lebo sú súčasťou ich dopravy. My ich nemáme. Potom prišla otázka, či by naše mestá nepomohli partnerským mestám obnovou škôlok, napríklad plastovými oknami. Bolo mi trápne povedať, že ani naše školy nemajú plastové okná. V tom drieme konflikt – ľudia sa pýtajú, prečo chceme dopriať cudziemu viac ako tomu nášmu. Je to prirodzené sklamanie.

A ako sa na tento konflikt pozeráte vy?

Jediná otázka je, kedy sa skončí konflikt na Ukrajine a situácia sa upokojí. To je alfa a omega. Potom treba vnímať prihraničie ako priestor na spoluprácu. Na to sa musíme nachystať už teraz.

Nemáme pomáhať ľuďom, ktorí utiekli pred vojnou na drahých autách? Aj oni prišli o všetko – domov, majetok, mnohí aj o blízkych. Nemáme im pomáhať, lebo sú bohatší ako my?

Nie, takto to nemyslím. Pomoc je o tom, že sa vieme podeliť, a my sme ukázali, že to vieme urobiť. Chyba bola na strane štátu, že sme si nedefinovali kapacity. Koľko môžeme pomôcť? Kde sú naše hranice? Teraz dávame pol miliardy eur na Ukrajinu, niekto hovorí, že je to veľa, niekto, že je to málo. Ja si tento objem peňazí neviem ani predstaviť. Ale mrzí ma, že nám prepadne 7,5 miliardy z eurofondov, ktoré vrátime do Bruselu.

Stále mi nie je jasný váš postoj. Povedali by ste vy o utečencoch rovnaké slová ako Robert Fico?

Myslím, že by si ich dovolil povedať každý, kto bol na hraniciach a videl to. Bol to opis situácie. Tie isté vyjadrenia som počul aj na hraniciach. Takisto ako zaznievalo aj to, že im ľudia pomáhali so suchými toaletami, ktoré nemali. Už vtedy som sa bál, či nenastane rozkol medzi ľuďmi a polarizácia.

Súhlasíte s tým, že Slovensko posiela na Ukrajinu vojenskú pomoc? 

Je otázka, či vojenská pomoc má byť nadradená humanitárnej. Zbrane sú stále zbrane. Nie som poľovník, nikdy by som nezobral do ruky zbraň.

Takže by ste schvaľovali vojenskú pomoc, ak by bola nižšia ako humanitárna? 

Humanitárna pomoc musí byť tiež limitovaná tým, čo je v našich možnostiach.

Akú pomoc by sme teda mali dať Ukrajine? 

To, čo je v našich silách, a to musí jasne povedať štát. Neviem, či je pol miliardy eurofondov veľa či málo. No štve ma, že sme museli vrátiť 7,5 miliardy. My na ZMOS-e máme spoločný slovensko-ukrajinský projekt, nevyčerpané výdavky sme poslali ukrajinským ZMOS-om. Sami u seba sme si vedeli povedať, aké máme kapacity pomoci. Nemôžeme im posielať školské autobusy, ktoré u nás nemáme.

Zbrane na Ukrajinu – áno alebo nie? 

Predpokladám, že áno, ale ministerstvo obrany je mi absolútne cudzie, nerozumiem tomu. Bavme sa o samospráve, ktorej rozumiem dobre. Ale viac než zbrane preferujem humanitárnu pomoc.

Ak nepomôžeme Ukrajine vojensky, nezvládne odolávať Rusku a nikto nechce vedieť, čo sa stane potom – či nie sme na rade my. Ako to vidíte? 

Je otázka, či Poľsko alebo my. Neviem posúdiť, do akej miery sme terč my a do akej oni.

Ale asi sa zhodneme, že obe možnosti sú hrozné. 

Samozrejme. Zopakujem, že tejto téme nerozumiem a neviem si na to urobiť názor. Nechcem mať názor len preto, aby som nejaký mal.

Patrí Slovensko na východ alebo západ? 

Prihraničné kraje, ako je Prešovský, patria k susedom. A tými sú Ukrajina a Poľsko. To je najväčší rastový potenciál. Tak ako sa kraje na juhu môžu prirodzene spájať s maďarskými. A pre VÚC je možno ešte dôležitejšie, aby patrili samy sebe a začali sa porovnávať vo výkonoch. Ak sa neporovnávam, nemôžem rásť. Poďme sa porovnávať v oprave ciest, v podpore duálneho vzdelávania, v rozvoji sociálnych služieb.

Aké výzvy čakajú Prešovský kraj, ktorý susedí s krajinou vo vojne?

Veľký deficit je v civilnej ochrane. Zistili sme, že my ani nemáme ako pomôcť Ukrajincom. Poďme sa teda dohodnúť, že zriadime balík prvej pomoci – celty, deky, techniku, štvorkolku, generátor, čokoľvek, čo treba. A to na jednom mieste pre 20 okolitých obcí. Ak príde krízová situácia, dokážeme sa o ne postarať. A to napríklad aj vtedy, keď niekomu vietor odtrhne strechu, pri storočnej vode, požiari. Buďme na to nachystaní a nespoliehajme sa na štát.

Aký bol váš prvý kontakt s politikou?

Bol som poslancom v Medzilaborciach, hneď na druhom zastupiteľstve som dostal po ústach. Navrhol som tam, aby sa všetci poslanci vzdali odmien. Nikto nebol za. Každý kvartál som zobral poslanecké odmeny a odniesol ich do detského domova.

V Medzilaborciach sa mi ako 22-ročnému podarila zámena pozemkov medzi mestom a krajom. Budova kraja bola na mestskom pozemku a naopak. Povedal som, nech to teda zameníme, aby obe stáli na svojich. A mám ešte jedného žolíka.

Akého? 

Na vysokej škole som zorganizoval petíciu, vďaka ktorej sa mi podarilo vydrankať 40 miliónov korún, aby mohla univerzita kúpiť nový intrák. Podpisy sme zohnali na intráku a peniaze dostali od ministerstva financií.

V roku 2000 až 2002 ste boli asistentom predsedu parlamentu Jozefa Migaša, neskôr ste pracovali aj ako hovorca Dušana Čaploviča. Čo ste sa od týchto pánov naučili o politike?

Boli to dve odlišné osobnosti. Migaš viedol stranu, mal iný pohľad na politiku. Oslovil ma vtedy Ľubo Andrássy, pretože sme spolupracovali v Mladej demokratickej ľavici.

Dušan Čaplovič bol nad vecou. Neviem, do akej miery sa tam skĺbila pokora s intelektom. Pri Migašovi to bolo politické, on je ten, kto povedal, že v parlamente sa rozhoduje podľa toho, kto má koľko politických žetónov. Uňho som nazrel do toho, ako sa robí veľká politika. Ako vyzerá legislatívny proces a ďalšie procesné úkony. S Dušanom Čaplovičom to bolo zase ľudské. Mrzí ma, že sa už nevídame a iba si občas pošleme esemesku.

Čo to znamená, že s Dušanom Čaplovičom to bolo ľudské? Hovoríte, že bol intelektuál, no nepodarilo sa mu presadiť žiadnu výraznú zmenu v školstve. Ako hovorca ste to mali ťažké, museli ste odbíjať aj krízu, keď učitelia štrajkovali za platy…

Všetko bolo ťažké a všetko mohlo byť lepšie. Ale s Dušanom Čaplovičom to bola človečina, ktorá u mňa zarezonovala. Keď bol ministrom školstva, zo svojej penzie posielal ľuďom peniaze. Pamätám si, že médiá od neho chceli zoznam, komu a kedy posiela svoje vlastné peniaze. To sa mi zdalo neslušné. Nemal potrebu chváliť sa tým, že niekomu pomáha. To je sila človečiny, ktorá aj po rokoch ostane v srdci.

Migaš bol veľvyslancom na Ukrajine ešte v 90. rokoch, o dve dekády neskôr bol veľvyslancom v Bielorusku. Rezignoval po účasti na Lukašenkových oslavách. Ako vnímate jeho politické názory?

Nesledoval som to a ani s ním nie som v kontakte. To sa stalo dávno po tom, čo som bol jeho asistentom.

Ale ako vnímate jeho politické názory?

Bol hodnotovo ukotvený a veril tomu, čo hovoril. To mi dnes u mnohých ľudí chýba, keď žijú niečo iné, ako hovoria. Je mi jedno, či je to pravičiar či ľavičiar. Ak žije tým, čo presadzuje, tak všetka česť. Jeho ukotvenosť bola v tom, že bol presvedčený o sile solidarity.

Prečo ste prijali podporu strán Hlas a Smer?

Stretol som sa asi s deviatimi stranami – s každou, ktorá mala záujem. Dve strany mi vyjadrili podporu, ďalšie povedali, že sa pridajú.

Ktoré sa k vám ešte pridajú? 

Podporí ma aj Slovenská národná strana či strana Aliancia. Aj ďalšie, ale nechám na ne, kedy to oznámia.

Prečo ste prijali podporu SNS? 

V tomto kraji je veľmi veľa starostov a primátorov, s ktorými sa roky poznám a sú to ťažkí makači. Žijú v realite a aj s nimi som konzultoval program.

Prijmete podporu strany OĽaNO? 

Neprejavili záujem, neozvali sa.

S touto stranou sa neprelínate? 

Alebo oni nemajú záujem o moje témy. Neviem. Dlhé roky riešim potravinové púšte, s touto témou mohlo prísť aj ministerstvo pôdohospodárstva. Ale ak by môj program podporili, budem rád. Som vďačný za každú podporu.

Nie je podpora Igora Matoviča v regiónoch toxická? 

Podľa mňa je pôvodcom mnohých problémov a zbytočných, možno aj cielených konfliktov. Sám si neviem predstaviť, o čom by sme sa rozprávali, ak by sme sa stretli. Mnohé veci v mojom programe už mohol riešiť štát. On je spoluautorom toho, že veľká skupina šikovných starostov a primátorov nebude kandidovať, lebo sú znechutení z toho, čo sa deje. Ako môžete mať vyrovnaný rozpočet, keď sa z rokovania vlády dozviete na sociálnej sieti, že bude platiť nový zákon a toľko a toľko si zoškrtajte? V samospráve sme nastavili prostredie slabej ekonomickej predvídateľnosti a legislatívnej nestability.

To znie tak, že podporu OĽaNO by ste ani neprijali. 

Asi nie. Ale ak budú v krajskom parlamente, predpokladám, že by za moje návrhy mohli zahlasovať.

Aké sú podmienky podpory? Bude sa Robert Fico a Peter Pellegrini aj osobne zúčastňovať na vašej kampani?

Vôbec sme sa o tom nebavili. Diskutovali sme iba o tom, ako nastaviť kampaň tak, aby som mohol ísť v tandeme s ich kandidátmi do krajského parlamentu. Mal som tlačovku s Pellegrinim a predpokladám, že budem mať tlačovku aj s Ficom. A asi aj s niektorou z ďalších strán, ktoré prejavili záujem.

Aké sú pre vás kľúčové parametre, podľa ktorých prijímate politickú podporu? Čo je pre vás červená, pri ktorej by ste podporu neprijali? 

To mám uzavreté. Tie, ktoré prejavili záujem o stretnutie – vrátane Progresívneho Slovenska.

Prijali by ste aj podporu Progresívneho Slovenska? Politicky sú od Smeru či SNS ďaleko. 

Nevnímal by som ich ako niekoho, s kým by som z hľadiska programu mal problém. Ak žijú v regióne, vidia, aké sú problémy a aké sú dobré riešenia.

Prijať podporu strany znamená automaticky na seba nalepiť aj jej nálepku. Nálepku ktorej strany by ste si na seba nikdy neprilepili? 

Nie je to nálepka na mňa, ale na môj program. Pre mňa je program alfou a omegou. Nemať ho je chyba, mať ho a nerealizovať je hanba.

Prijali by ste podporu fašistov? 

Čo by mohla ĽSNS ponúknuť? Neviem si to predstaviť. Neprejavili záujem o stretnutie, a preto predpokladám, že je im to ukradnuté.

A keby prejavili záujem? 

Neviem si to predstaviť. Nezamýšľam sa nad tým v rovine, keby ĽSNS, keby OĽaNO…

Pýtam sa na to, či by ste mali principiálny problém prijať podporu fašistov. 

Myslím si, že ak by sa ĽSNS ozvala, zdvorilo by som poďakoval. Aj keď sa bavíme o samospráve, kde by politika nemala zohrávať úlohu. Ale to je pre mňa hranica, ľudsky by mi to prekážalo. Napriek tomu, že hovorím, že program je alfou a omegou.

Vaša politická kariéra bola prepojená so Smerom. Nikdy ste nechceli vstúpiť do strany?

Nie. Pre mňa je samospráva dôležitá. Nikdy som nechcel ísť do vysokej politiky. Samospráva je pre mňa srdcovka.

Za posledné dva roky si samosprávy odpracovali najviac – počas pandémie, utečeneckej krízy, teraz majú mestá problém pre infláciu dokončiť projekty a zabezpečiť energie. Vláda navyše v súvislosti s rodinným balíčkom kráti samosprávam rozpočet. Prečo práve v tejto chvíli kandidujete do regionálnej politiky? 

Práve preto chcem teraz do toho ísť. Aby som mohol ukázať to, čím som doteraz žil, a ukázal, že teraz je na to šanca. Bez spolupráce komunálu a VÚC sa to nedá.

Župani a starostovia sa už niekoľkokrát za posledné dva roky spojili a protestovali, písali výzvy, stretávali sa s premiérom aj prezidentkou. Ich hlas sa však nebral vážne. 

Spolieham sa na jednu vec. Urobili sme veľkú analýzu Európskej charty miestnej samosprávy. V jeseni sem má prísť monitorovací výbor z Kongresu miestnych samospráv.

Čo to znamená? 

Keď sme vstupovali do Európskej únie, sekali sme dobrotu. Nebudete presúvať kompetencie na mestá a obce bez peňazí? Nie, nebudeme. Budete rešpektovať samosprávnosť a originalitu obcí? Samozrejme, budeme. Ale nič sa nestalo. Urobili sme analýzu s príkladmi, kde všade bola európska charta porušená. Čakáme monitorovaciu komisiu a tá nech si urobí poriadky so Slovenskou republikou, do akej miery je pre nás záväzný dokument, ktorý sme ratifikovali. Sami si ubližujeme, nerobí to nikto cudzí.

Verejnosti ste najznámejší ako reprezentant ZMOS-u. Pracujete tam už viac ako 10 rokov…

… s prestávkami. Odišiel som odtiaľ už trikrát, keď ma niečo nahnevalo. Vždy som sa vrátil. ZMOS podľa mňa historicky niektoré veci neurobilo dobre. Pri reforme verejnej správy netlačilo na spoluprácu obcí. Tridsať rokov sme sa tvárili, že máme nezávislého hlavného kontrolóra. Čím je nezávislý? Veď poslanci mu schvália plat, odmeny aj plán práce. Veľa chýb sa nemuselo stať alebo sa mohli opraviť.

Viac ako 10 rokov ste hovorcom ZMOS-u a niekoľko rokov aj ústredným riaditeľom Kancelárie ZMOS. Prečo kandidujete za župana a nie za primátora?

Lebo teraz sa ukazuje, že VÚC musí zabrať a byť veľkým bratom obcí. Nikdy nebola taká ťažká situácia ako teraz. A to sa samospráve venujem 20 rokov. Práve preto, lebo viem, do akej ťažkej situácie ideme. Chcel by som, aby sme ako župani nadviazali spoluprácu so ZMOS-om a spolu riešili životné situácie ľudí.

Čo sú kľúčové kompetencie, ktoré by podľa vás župy mohli mať, no nemajú?

Mali by mať napríklad nástroje na ovplyvňovanie hospodárskej politiky. Ak chce kraj prilákať investora, nemá na to efektívne nástroje. Má iba príjem z daní z príjmu fyzických osôb. Ak by župa mala podiel z daní z príjmu právnických osôb, asi by mala väčší priestor zaangažovať sa do ekonomického diania.

Za tie roky ste pracovali s mnohými starostami a primátormi. Kto z nich bol najschopnejší? Aký je ideálny regionálny politik?

Poznám ich veľmi veľa. Starostov v malých dedinách, ktoré idú ako píla. Dnes nie je problém urobiť z mesta dedinu, ale urobiť z dediny mesto je obrovská úloha. Moji spolužiaci z vysokej školy sú teraz starostami tretie volebné obdobie.

Aké vlastnosti má dobrý regionálny politik? 

Samosprávu neberie ako politiku. Poznám starostov, ktorí sa dohodnú s poslancami, že idú chystať drevo starkým. Ak idú do investičného projektu a vedia, že jeden je murár a druhý inštalatér, urobia to spoločne, lebo vedia, že to robia pre seba. Sú to famózne komunity.

A ideálny župan? Ten už zrejme nemá možnosť chystať drevo. 

Ale takisto musí žiť v realite a v území. Musí žiť so starostami a s primátormi a mať ich stále na telefóne. Je to to isté, iba vo väčšom.

Západná časť Prešovského kraja volí skôr pravicové strany, východ je tradične baštou Smeru, dobré výsledky tam mal napríklad aj Štefan Harabin. Čie hlasy predpokladáte, že získate?

Dúfam, že tých, ktorých presvedčím programom. Je mi jedno, či to bude za Braniskom alebo pred. Chcem im iba vysvetliť, čo a ako viem urobiť. Bašty nejakých strán už podľa mňa neplatia. Ľudia cez hrúbku svojej peňaženky vedia, že je problém.

Ako hodnotíte riadenie kraja Milanom Majerským?

Robil veci, ako vedel. Je na ľuďoch, ako si to vyhodnotia. Mohol robiť lepšie, ale je to na hodnotení ľudí. Ja by som chcel každý rok urobiť riadny odpočet volebných sľubov. A na konci volebného obdobia ukázať, čo bol môj plán práce a ako som ho splnil. Program je na prvom mieste.

A čo mohol Majerský spraviť lepšie? 

V programe mám, že chcem potraviny do každej dediny. Chcem rozvíjať cestovný ruch, zvýšiť bezpečnosť cez kamerové systémy. Chcem pomôcť malým obciam pri spolufinancovaní dokumentácie na vodovody a kanalizáciu. To všetko odkazuje na to, čo sa neurobilo. Vrátane nájomných bytov.

Prešovský kraj riadil viac ako 15 rokov Peter Chudík (Smer). Aj vy budete mať podporu Smeru, môžu vaši voliči čakať, že pôjdete v Chudíkových šľapajach? 

Potraviny sa neriešili za žiadneho župana, takisto ani nájomné byty. Pôjdem svojou cestou so svojím programom. Všetky VÚC za posledných 18 rokov predali 91 škôl v prírode. Pričom v nich mohli byť napríklad zariadenia sociálnych služieb. Mnohé župy mohli veci robiť inak. Nechcem to hodnotiť, chcem si ísť svoje.

Aké sú tri najväčšie problémy Prešovského kraja?

Cestovný ruch nie je vnímaný ako súčasť priemyslu, ktorý by tvoril pracovné miesta. Duálne vzdelávanie stále nie je súčasťou života detí na základnej škole, ktoré sa rozhodujú, kam pôjdu na strednú. A najväčší problém je v tom, že mestá a obce necítia pri riešení svojich problémov podporu zo strany kraja. VÚC musí zabrať pri riešení nájomných bytov a pri riešení nedostatku zdravotných sestier. Musí obciam pomáhať.

Na ktorom meste v kraji budete stavať?

Prešov je, samozrejme, hlavné mesto kraja, Poprad je magnet na cestovný ruch. Potrebujeme sem lákať zahraničných turistov. Aby sem prišli Ázijci a strávili deň v Múzeu Andyho Warhola, deň v Tatrách, deň v mestách zo zoznamu Unesca a navštívili Poloniny.

Zdravotníctvo, školstvo, kultúra, bývanie, zamestnanosť, doprava. Môžete tieto body zoradiť podľa svojich priorít?

Zamestnanosť súvisí so vzdelávaním. Sociálne otázky súvisia so vzdelávaním a aj bytmi. Nie je to rebríček, ale kruh, niekde treba začať. Všetko je navzájom prepojené a urobiť rebríček by bolo nezodpovedné.

Prešovský kraj má viacero vylúčených lokalít. Ako k tomu pristúpite?

Je to otázka chudoby, pri ktorej nevidím farbu pleti. Problém je, že 30 rokov nebola systémová pomoc. V prípade Rómov treba trpezlivosť a vytrvalosť. Všetko ostatné sú zástupné veci. Sú súčasťou nášho života a ja mám mnoho kamarátov Rómov. Ale je to otázka toho, ako sa dokážu chopiť svojej šance.

A čo teda ako župan urobíte? 

Najväčší priestor vidím v duálnom vzdelávaní a v oblasti zdravotníctva. Duál je pre mňa kľúčový. Každý považuje svojho rodiča za vzor. Ale ak má otec 16 a ráno nevstane do roboty, dieťa je úprimne presvedčené, že je to štandard. Takto vytvárame stratenú generáciu, čo je náš problém, pretože my nastavujeme systém. Samospráva musí mať tretiu cestu.

Čo to znamená? 

Zobrať si silné stránky zo súkromného aj z mimovládneho sektora. Zo súkromného žiadne plytvanie a jasný plán. Z mimovládneho to, že verejné služby sa nemerajú ziskom, ale kvalitou a obsahom.

Hlavná trasa železnice prechádza od Popradu dole ku Košiciam, míňa však celý východný kus kraja. Je to podľa vás problém? 

Vidím tam dve veci. Prvá vec je rýchlostná cesta Poľsko – Ukrajina. Druhá vec je to, ako autobusmi kompenzovať nastavenie železnice. Bez toho budeme mať obrovský problém. Je to otázka toho, ako v mestách nastavíme zelenú vlnu. Ako zabezpečiť dopravnú obslužnosť aj na perifériách, v koncových obciach. Povedať, že pre šesť ľudí sa to neoplatí? Prečo tam potom nepošleme malý autobus?

Zariadite ako župan rýchlejšie spojenie Prešova, Bardejova, Humenného s Bratislavou? 

To presahuje moje kompetencie, je to otázka ministerstva dopravy. Ale pri lobingu na ministerstvách určite nechcem stáť bokom.

Môžete na to ako župan tlačiť. 

Áno, určite to budem presadzovať. Preto chcem chodiť po regionálnych ZMOS-och a mať od nich mandát rokovať s ministrom. Tu sa ukazuje pozícia župana, ktorý by mal byť zástupcom všetkých obcí vo svojom kraji. On by mal mať hlavu na kláte a ísť to vyrokovať.

odkaz na celý článok TU

Jeden volebný obvod musí skončiť

Adekvátne zastúpenie krajov v parlamente nie je možné. Nie preto, že platí „vyhraj voľby a môžeš všetko“, ale preto, lebo kľúčom k úspechu je zrušenie jedného volebného obvodu. Tento Mečiarov dar bol „taký zlý“, že z neho partaje profitujú viac ako dvadsať rokov.

Jeden volebný obvod zavedený pre parlamentné voľby v jeseni 1998 mal jediný cieľ. Postaviť úspech vtedajšieho HZDS na osobe jeho lídra. Mal potiahnuť kandidátku tak, aby získal čo najviac hlasov bez ohľadu na to, aké zastúpenie budú mať v parlamente jednotlivé kraje.

Poslušnosť, oddanosť, určite aj zásluhy boli alfou a omegou pre získanie poradia na kandidátnej listine. Vtedajšia opozícia to, samozrejme, kritizovala. Mala záujem ponechať dovtedajší model, v ktorom boli kandidátne listiny zostavované podľa krajov. S kritikou neuspela, ale potom to ani nezmenila. Teraz musíme konštatovať, že máme za sebou sedmoro parlamentných volieb v jednej kandidátke, do parlamentu prichádzajú politici so stovkami preferenčných krúžkov a to celé vyvoláva dojem, že to stačí. To ale vôbec nestačí. Kvôli zlému volebnému systému skorodoval aj ten politický. Svedčí o tom hneď niekoľko faktov.

Korózia systému

Partajné značky na regionálnej úrovni dlhodobo valcujú nezávislí kandidáti v komunálnych aj v regionálnych voľbách. Partaje zháňajú svojich nominantov do platených okrskových komisií cez sociálne siete. Do nehonorovaných volebných komisií na úrovni okresov dokáže dať nominantov v priemere 4 – 5 strán či koalícií. S odstupom času to už berieme ako samozrejmosť, ktorá však ilustruje realitu prázdnoty. Paradoxné je, že v krajine, ktorá sa má uberať smerom k decentralizácii, v krajine, kde pred 20 rokmi boli zriadené samosprávne kraje, ideme vo vrcholovej politike presne opačne. Posilňovaním vplyvu straníckych centrál, s čím sa spája oligarchizácia politiky.

Proti túžbe straníckych centrál

Presne tak pôsobia výsledky nedávneho prieskumu agentúry AKO. Z prieskumu o.i. vyplýva, že až 8 z 10 opýtaných už v minulosti do Národnej rady volili kandidátov, ktorých predtým nikdy osobne nestretli. To dokazuje, že politika sa od roku 1998 vzdialila priamemu kontaktu s ľuďmi. Tento postoj opýtaných zároveň dokazuje typ voličského správania, ktorý je ochotný rešpektovať voľbu politikov, ktorí sú relatívne cudzí. Voliči tak vo voľbách vyberajú politikov, pri ktorých majú určitý pocit tlmočený ich mediálnou prezentáciou, čo v praxi umocňuje personalizáciu politiky v podobe silného lídra, prípadne malej skupiny mediálne exponovaných politikov.

Z prieskumu tiež vyplýva, že len 15,5 % opýtaných volilo len takých kandidátov do NR SR, ktorých už niekedy osobne stretli. Aj to je vzhľadom na to, že od roku 1998 má Slovensko ako jedna z mála krajín jeden volebný obvod, pomerne vysoké číslo. Uvedené dáta sú politikom proti srsti, ale dokazujú, že aj ľudia začínajú cítiť defekty volebných pravidiel. Potrebujú viac ako politikov v médiách či na sociálnych sieťach.

Nechceme anonymných politikov

Z prieskumu tiež vyplýva, že viac ako 6 z 10 respondentov sa prikláňa k názoru, že poslanec NR SR by mal mať trvalý pobyt v tom kraji, za ktorý kandidoval do parlamentu. Ak sa pozrieme na regionálne zastúpenie jednotlivých krajov v Národnej rade, je viac ako isté, že mandáty sú rozdelené neférovo. Bratislava je počtom obyvateľov tretí najmenší kraj, no má obrovský apetít na mandáty v parlamente. Paradoxne, dvadsať rokov od zriadenia vyšších územných celkov máme jeden volebný obvod, ktorým si stranícke centrály uzurpujú väčšie právo, ako by im vzhľadom na trend decentralizácie a obmedzovania centrálnej vlády patrilo.

Ak by Slovensko malo toľko volebných obvodov, koľko krajov, potom by bolo veľmi jednoduché mandáty prerozdeľovať podľa počtu obyvateľov v každom z krajov. V praxi by to napríklad znamenalo, že Bratislavskému kraju by patrilo 17 mandátov v parlamente, avšak momentálne ich má 51 (pričom po voľbách v roku 2016 ich mal 54 a dokonca po voľbách v roku 2010 až 71). Najväčší kraj na Slovensku je Prešovský. Na počet obyvateľov by mu patrilo 23 mandátov. Momentálne ich má 21, pričom po voľbách v roku 2016 mal historicky najmenej – a to 12 poslancov. Druhý najväčší kraj je Košický. Ten zastupuje 17 poslancov, pričom po voľbách v roku 2016 mal podobne ako Prešovský kraj historicky najmenej mandátov – a to 12. Na počet obyvateľov by mu však patrilo 23 mandátov. Po posledných parlamentných voľbách si polepšil Žilinský kraj, ktorý má aktuálne 15 mandátov, kým po voľbách v roku 2016 mal 14 poslancov. Lenže na počet obyvateľov by mal mať 17 mandátov. Nitriansky kraj si po minuloročných voľbách pohoršil. Má 11 poslancov v parlamente, kým po voľbách v roku 2016 mal 16 mandátov. Presne takýto počet by mu mal patriť podľa počtu obyvateľov. Banskobystrický kraj má aktuálne zastúpenie 15 mandátmi, hoci po voľbách v roku 2016 ich mal 18, ale na počet obyvateľov mu patrí 19 mandátov. Aktuálne s počtom poslancov klesol aj Trenčiansky kraj, lebo má 8 poslancov, hoci po voľbách v roku 2016 ich mal 10, a na počet obyvateľov mu patrí 17 mandátov. Trnavský kraj má 12 poslancov v parlamente, hoci po voľbách v roku 2016 mal 14 mandátov. Na počet obyvateľov by mal mať garanciu 16 mandátov.

Je zároveň korektné uviesť, že počet poslancov sa mení aj v závislosti od regiónu, z ktorého pochádzajú náhradníci, čo znamená, že tento počet sa v priebehu volebného obdobia môže naďalej meniť, ale stále to nebude férové vo vzťahu k počtu obyvateľov za konkrétny kraj, z ktorého pochádza poslanec parlamentu, lebo aj toto blokuje jeden volebný obvod.

Ako keby sa vyskytli

Viac ako 6 z 10 respondentov by si podľa prieskumu prialo, aby v budúcnosti volili do Národnej rady Slovenskej republiky len poslancov za ten kraj, v ktorom žijú. Približne 3 z 10 opýtaných by si nepriali, aby v budúcnosti volili do NR SR poslancov za ten kraj, v ktorom žijú. Tento postoj znásobuje fakt, že v parlamente pôsobia poslanci z regiónov, ktorí získali mimoriadne nízky počet preferenčných krúžkov, napriek tomu obsadili poslanecké mandáty. Síce majú blízko k vedeniu strany, ale reálny politický výtlak nemajú od voličov, ale na základe dobrého miesta na kandidátnej listine.

Napríklad po parlamentných voľbách v roku 2002 pôsobili v parlamente poslanci, ktorí vo voľbách získali 797, 881, 848 či 1 392 preferenčných krúžkov. Dokonca v roku 2006 sa ministrom financií stal Ján Počiatek, ktorému vo voľbách dalo preferenčný krúžok 597 voličov. V roku 2016 sme tiež boli svedkami toho, ako mandát poslanca získali kandidáti so ziskom 235, 480, 662, 793, 883 či 946 preferenčných krúžkov. Ale ani po minuloročných voľbách nemôžeme hovoriť o tom, že v parlamente pôsobia poslanci so silným mandátom od voličov. Veď poslanecký mandát vykonávajú poslanci so ziskom 378, 511, 555, 668 či 995 preferenčných krúžkov. Sú tam z vôle straníckej centrály, nie výtlakom od voličov. Pôsobia skôr tak, ako keby sa v parlamente vyskytli a nie tak, že sme ich z regiónov vyslali do práce.

Od dát k riešeniu

Vláda sa v programovom vyhlásení zaviazala, že „podporí začatie odbornej diskusie, ktorej cieľom bude analýza úpravy volebného systému a zmeny volebných obvodov vo voľbách do NR SR“. Zdá sa však, že avizovaná diskusia nebude stačiť. Potrebujeme dopriať voličom, a v záujme štandardizácie partají aj im toľko volebných obvodov pre parlamentné voľby, koľko máme krajov. Jeden volebný obvod pre celé Slovensko nám škodí. Ak si priznáme fakt, že potrebujeme zásadné spoločenské a politické zmeny, súčasný model musíme nahradiť lepším. Keď si doprajeme toľko volebných obvodov, koľko máme krajov, pristúpime k zásadnej reforme, k systémovej obnove Slovenska. Stačí politická vôľa a netreba na to ani časté zaklínadlo – financie.

Volia sa lídri, nie poslanci. Bratislava má mimoriadne vysoký mandát a apetít na kreslá v parlamente

Jeden volebný obvod pre parlamentné voľby nie je pre ľudí žiadne terno. Vyhovuje straníckym centrálam, ale nepomáha ľuďom. Potvrdzuje to nedávny reprezentatívny prieskum, ktorý si v agentúre AKO zaplatil aktivista v téme zmeny volebného systému, a inak aj ústredný riaditeľ Kancelárie ZMOS, Michal Kaliňák.

Prieskum ste si zadal sám. Prečo?

Téme sa venujem dlhodobo a počas mojich 15 rokov prednášania na akademickej pôde bola táto téma mimoriadne často predmetom diskusií so študentami, nakoľko Slovensko v jednom momente vykročilo cestu decentralizácie kompetencií, ale zároveň si stranícke centrály uchmatli jeden volebný obvod, ktorého sa akosi nechcú pustiť, hoci vo svojej podstate fungovaniu strán neprospieva a ľuďom ubližuje. O prieskume som premýšľal dlhšiu dobu, avšak epidemiologická situácia vo výraznej miere utlmila petičnú aktivitu a aj preto som cítil potrebu získať dáta, ktoré vyjadria objektívne postoje ľudí k danej téme. Ukazuje sa, že ľudia nielen vyjadrili postoje k téme, ale jednoznačne vyjadrili aj riešenie, ktorým je zrušenie jedného volebného obvodu pre parlamentné voľby.

Z výsledkov vyplýva že až 8 z 10 opýtaných už v minulosti do Národnej rady Slovenskej republiky volili kandidátov, ktorých predtým nikdy osobne  nestreli. Čo to pre vás znamená?

To dokazuje, že politika sa od roku 1998 vzdialila priamemu kontaktu s ľuďmi. Politici z toho profitujú riadeným PR a neosobnými kampaňami, ktoré sa výrazne viac orientujú na sociálne siete a mediálnu publicitu, ako na osobný kontakt a priamu komunikáciu s voličmi.

Tento postoj opýtaných zároveň dokazuje typ voličského správania, ktorý je ochotný rešpektovať voľbu politikov, ktorí sú relatívne cudzí. Voliči tak vo voľbách vyberajú politikov, pri ktorých majú určitý pocit tlmočený ich mediálnou prezentáciou, čo v praxi umocňuje personalizáciu politiky v podobe silného lídra, prípadne malej skupiny mediálne exponovaných politikov.

A koľkí naopak volili takých, ktorých poznali?

Iba 15,5 percent opýtaných volilo len takých kandidátov do Národnej rady Slovenskej republiky, ktorých už niekedy osobne stretlo.  Aj to je vzhľadom na to, že od roku 1998 má Slovensko, ako jedna z mála krajín jeden volebný obvod pomerne vysoké číslo, ktoré však odkrýva politickú realitu a štýl permanentnej komunikácie politikov s voličmi.

Čiže volíme len podľa straníckych lídrov?

Asi tak.Politické strany fungujú na báze silného vplyvu straníckej centrály, či lídra, ktorý obrazne povedané partaj ťahá, kým ostatní v rámci strany sa vo svojej podstate iba vezú. Alarmujúce je to o to viac, že politickým stranám reálne chýbajú funkčné regionálne a miestne štruktúry, čo dokazuje hneď viacero skutočností. Napríklad neschopnosť nominovať členov okrskových volebných komisií pri voľbách, prípadne aj fakt, že pri ostatných voľbách do orgánov samosprávnych krajov, komunálnych voľbách, prezidentských voľbách aj voľbách do Európskeho parlamentu dokázali do okresných volebných komisií nominovať svojich zástupcov v priemere 4 politické strany. Strany tak strácajú schopnosť plniť svoje spoločenské funkcie vrátane toho, že majú výrazne obmedzený priestor na formovanie nových regionálnych lídrov, ktorí by dokázali aktívne a profesionálne pôsobiť v najvyšších priečkach politiky, napríklad v parlamente a to na základe skúseností a výsledkov práce v regiónoch.

Vláda Slovenskej republiky sa v programovom vyhlásení zaviazala, že podporí začatie odbornej diskusie , ktorej cieľom bude analýza úpravy volebného systému a zmeny volebných obvodov vo voľbách do NR SR. Teraz má však iné problémy….

Avizovaná diskusia nebude stačiť. Potrebujeme dopriať voličom, a v záujme štandardizácie partají toľko volebných obvodov pre parlamentné voľby, koľko máme krajov.  Diskusia má zmysel iba vtedy, aká vieme, že bude ukončená zmenou. Tu zatiaľ skôr cítiť iba snahu o diskusný krúžok, nie o zmeny skorodovaného systému. Mimochodom keď hovorím, že je skorodovaný, mám pocit, že poriadne škrípe nie iba počas volieb ale celé volebné obdobia.

Sám ste zástancom jedného volebného obvodu. Prečo?

Ak sa pozrieme na regionálne zastúpenie jednotlivých krajov v národnej rade, je viac ako isté, že mandáty sú rozdelené neférovo. Bratislava je počtom obyvateľov tretí najmenší kraj, avšak má obrovský apetít na mandáty v parlamente. Paradoxne, dvadsať rokov od zriadenia vyšších územných celkov máme jeden volebný obvod, ktorým si stranícke centrály uzurpujú väčšie právo, ako by im vzhľadom na trende decentralizácie a obmedzovania centrálnej vlády patrilo.

Ak by Slovensko malo toľko volebných obvodov, koľko krajov, potom by bolo veľmi jednoduché mandáty prerozdeľovať na počet obyvateľov v každom z krajov. V praxi by to napríklad znamenalo, že bratislavskému kraju by patrilo 17 mandátov v parlamente, avšak momentálne ich má 51, pričom po voľbách v roku 2016 ich mal 54 a dokonca po voľbách v roku 2010 až 71. Najväčší kraj na Slovensku je prešovský. Na počet obyvateľov by mu patrilo 23 mandátov. Momentálne ich má 21, pričom po voľbách v roku 2016 mal historicky najmenej a to 12 poslancov. Druhý najväčší kraj je košický. Ten zastupuje 17 poslancov, pričom po voľbách v roku 2016 mal podobne ako prešovský, historicky najmenej mandátov a to 12. Na počet obyvateľov by mu však patrilo 23 mandátov. Po posledných parlamentných voľbách si polepšil žilinský kraj, ktorý má aktuálne 15 mandátov, kým po voľbách v roku 2016 mal 14 poslancov. Avšak, na počet obyvateľov by mal mať 17 mandátov. Nitriansky kraj si po minuloročných voľbách pohoršil. Má 11 poslancov v parlamente, kým po voľbách v roku 2016 mal 16 mandátov. Presne takýto počet by mu mal patriť podľa počtu obyvateľov. Banskobystrický kraj má aktuálne zastúpenie 15 mandátmi, hoci po voľbách v roku 2016 ich mal 18, ale na počet obyvateľov mu patrí 19 mandátov. Aktuálne s počtom poslancov klesol aj trenčiansky kraj, lebo má 8 poslancov, hoci po voľbách v roku 2016 ich mal 10, ale na počet obyvateľov mu patrí 17 mandátov. Trnavský kraj má 12 poslancov v parlamente, hoci po voľbách v roku 2016 mal 14 mandátov. Na počet obyvateľov by mal mať garanciu 16 mandátov.

Viem, že zbierate kuriozity k tejto téme. Aké zisky preferenčných hlasov vás v minulosti najviac zaskočili?

Napríklad po parlamentných voľbách v roku 2002 pôsobili v parlamente poslanci, ktorí vo voľbách získali 797, 881, 848 či 1 392 preferenčných krúžkov. Dokonca v roku 2006 sa ministrom financií stal Ján Počiatek, ktorému vo voľbách dalo preferenčný krúžok 597 voličov. V roku 2016 sme tiež boli svedkami toho, ako mandát poslanca získali kandidáti so ziskom 235, 480, 662, 793, 883 či 946 preferenčných krúžkov. Ale po minuloročných voľbách nemôžeme hovoriť o tom, že v parlamente pôsobia poslanci so silným mandátom od voličov. Veď poslanecký mandát vykonávajú poslanci so ziskom 378, 511, 555, 668, či 995 preferenčných krúžkov. Sú tam z vôle straníckej centrály, a nie výtlakom od voličov.